Podľa NASA bol rok 2011 deviaty najteplejší

Podľa Goddardovho inštitútu vesmírnych štúdii pri NASA (GISS) sa rok 2011 zaradil medzi desať najteplejších rokov od začiatku systematických meteorologických pozorovaní. Presnejšie, rok 2011 bol v porovnaní s priemerom za obdobie 1951-1980 teplejší o 0,51 °C, čím sa zaradil podľa údajov GISS NASA na 9. miesto najteplejších rokov najmenej od roku 1880. Za pozornosť určite stojí aj fakt, že k tomu došlo aj napriek ochladzujúcemu účinku pomernej silnej La Niñe, ktorá dominovala na začiatku roku 2011 a stále nie príliš intenzívnej aktivite Slnka. Išlo o zatiaľ najteplejší rok s výskytom silného javu La Niña. Len pre porovnanie, roky s výskytom podobných podmienok vykazovali podstatne nižšie odchýlky teploty vzduchu, napr. v roku 2008 to bolo +0,36 °C, v roku 2000 +0,27 °C a v roku 1989 +0,12 °C v porovnaní s obdobím 1951-1980.

Globálne teploty 1880-2011 podľa NASA GISS

Jednotlivé roky sú vo videu zastúpené odchýlkami priemernej ročnej teploty vzduchu od spomínaného obdobia 1951-1980 (ide o normálové obdobie odporúčané Medzivládnym panelom pre klimatickú zmenu – IPCC; 30-ročný priemer teploty vzduchu za roky 1951-1980 veľmi dobre reprezentuje globálnej teplotné pomery celého 20. storočia, tak z pohľadu priemeru ako aj premenlivosti). Zrozumiteľnosť a interpretácia toho, čo je možné vo videu vidieť je vecou intuície. Zatiaľ čo teplé farebné odtiene (od žltej po červenú) predstavujú oblasti, ktoré boli v danom roku teplejšie ako dlhodobý priemer, tie chladnejšie (modrá) zachytávajú regióny chladnejšie v porovnaní s obdobím 1951-1980. Z animácie je možné už po prvom premietnutí celého obdobia postrehnúť nárast zastúpenia teplejších odtieňov farieb, ktorý je zreteľný najmä od druhej polovice 70. rokov, a ktorý kulminuje v zatiaľ poslednom a mimoriadne teplom desaťročí 2001-2010. 

Ďalej je možné si všimnúť, že zvyšovanie teploty nemalo v 20. storočí ani zďaleka kontinuálny charakter. Prvú fázu otepľovania je možné identifikovať už v 30. a 40. rokoch minulého storočia, ktorá bola v ďalších dvoch desaťročiach naopak vystriedaná miernym ochladzovaním a neskôr, predovšetkým v 80. a 90. rokoch a v prvom desaťročí 21. storočia pokračujúcim, veľmi výrazným a rýchlym rastom teploty, tak nad pevninami ako aj oceánmi. Veľmi výrazným rysom otepľovania, najmä po roku 1975, je rýchlejší rast teploty vzduchu nad pevninami severnej pologule a Arktídou (oblasť severnej Kanady, Grónska a severného okraja Euroázie). Len na okraj možno poznamenať, že vzostup teploty je v polárnych regiónoch Arktídy približne dvojnásobný v porovnaní s ostatnými regiónmi sveta. Vysvetliť je to možné nielen tým, že koncentrácie skleníkových plynov (najmä CO2) sú na severnej pologuli celoročne vyššie ako je globálny priemer, ale aj vyššou účinnosťou zosilneného skleníkového efektu v polárnych oblastiach, kvôli absencii iného významného skleníkového plynu, vodnej pary. Účinnosť zvýšenej koncentrácie CO2 je v Arktíde, resp. Antarktíde približne 3-násobná v porovnaní s tropickými oblasťami Zeme. Rýchlejší nárast teploty vzduchu v Arktíde je jedným z hlavných argumentov toho, že súčasné otepľovania je z veľkej časti podmienené najmä ľudskými aktivitami (produkcia CO2 z energetiky, dopravy, priemyslu, odlesňovania a poľnohospodárstva).

Globálne teploty v období 1880-2011:

a teploty v Arktíde v období 1880-2011:

Zatiaľ čo globálny priemer teploty sa vyznačuje v medziročnom porovnaní značnou premenlivosťou (teplý rok môže byť nasledovaný chladnejším, a naopak), z dlhodobého pohľadu, po odstránení všetkých krátkodobých vplyvov (napr. cykly El Niña a La Niña, sopečné erupcie, krátkodobé cykly slnečnej aktivity, atď.), sa teplotné pomery menia len minimálne a sú väčšinou odrazom zásadnejších zmien v klimatickom systéme (napr. zmena chemizmu zemskej atmosféry, dlhodobejšie zmeny intenzity slnečného žiarenia na úrovni storočí až tisícročí, atď.). Práve preto sa klimatológovia sústreďujú na vyjadrenie dlhodobých trendov, či už teploty vzduchu alebo iných významných klimatických prvkov (zrážky, vlhkosť vzduchu, oblačnosť, atď.). Okrem zmien priemerných klimatických podmienok sa za podstatný indikátor klimatickej zmeny považuje aj zmena variability, resp. premenlivosti jednotlivých meteorologických prvkov, ako aj ich extrémnosť. Deväť najteplejších rokov od roku 1880 sa vyskytlo po roku 2000. Okrem toho v posledných dvoch desaťročiach sledujeme globálny nárast výskytu extrémnych hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok.   

Analýzy globálnej teploty vzduchu z Goddardovho inštitútu pri NASA vychádzajú z meraní teploty vzduchu na viac ako 1000 najkvalitnejších meteorologických staníc po celom svete, doplnené meraniami zo satelitov v oblasti oceánov a polárnymi expedičnými meraniami v priestore Antarktídy. Odhady globálnej teploty pochádzajúce z databázy NASA sú vo veľmi dobrej zhode s ďalšími dva globálnymi analýzami teploty pripravovanými Meteorologickým úradom v Hadleyho centre vo Veľkej Británii a Národným atmosférických centrom NOAA v Asheville.

Autori: Jozef Pecho, Alexander Ač